Lyžovanie, ľadové korčuľovanie alebo vrátenie sa do detstva v podobe šťavnatej guľovačky. To všetko by bolo nádherné, nebyť toho, že po pol hodine sme zmrznutí na cencúľ a jediná teplá vec v okolí je horúci čaj z termosky, ktorý si držíme v oboch rukách a chránime si ho ako najväčší poklad. Dokonca aj keď je poblíž náš partner, ešte aj jeho objatie, v ktorom nám je obyčajne najteplejšie, sa zdá ľadové... A ja osobne sa v piatich vrstvách oblečenia, kompletnej lyžiarskej výstroji a v okuliaroch, ktoré sa napriek mojej všemožnej snahe stále zahmlievajú cítim ako práve nakŕmený ľadový medveď na „opičej dráhe“ WipeOut-u. Obzvlášť keď musím kamsi prejsť v lyžiarkach a lyže si niesť na pleci. Ako na poslednom lyžiarskom výlete, keď som bola nútená každý deň obutá v tejto nemožnej obuvi prejsť 3 kilometre do kopca s lyžami na pleciach. Nehovoriac o zľadovatenej ceste po ktorej sme kráčali a jej zakončení v podobe klzkých železných štyridsiatich schodov! Táto spomienka ma vždy (doslova) schladí, keď znova dostanem chuť v zime zjazdiť strmé Tatranské kopce...

Posledné Vianoce som však zimné športy absolútne neriešila. Bolo načase zažiť sviatky v trochu netradičnom duchu a tak som sa vybrala na „výlet“ akoby vytrhnutý z reality. Zemský raj vzdialený 24 hodín cesty od nášho malebného, no zmrznutého Slovenska. Krajina, v ktorej sa nájde niečo pre každého. Exotické palmy, až do oblakov siahajúce vrchy, dažďové pralesy, more či panenská, prísne chránená príroda Galapág... Všetko v jednej z každého uhla fascinujúcej zemi ležiacej priamo na rovníku zvanej Ekvádor.

Dostane vás hneď ako prvýkrát vstúpite na pôdu tejto krajiny. Fascinujúci je najmä fakt, že i najnižší bod hlavného mesta Quita je stále položený vyššie ako Gerlachovský štít! No pravdupovediac celou cestou z letiska som skôr ako na okolie hľadela na môj mobil, ktorý nie a nie chytiť signál a šomrala nad stratou kufra spôsobenou letiskovým personálom. Vzhľadom na to, že po istých skúsenostiach si najnutnejšie veci nosím vždy v príručnej batožine, prvých pár dní mi kufor až tak nechýbal. Problém nastal, keď sa začali blížiť Vianoce a uvedomila som si, že všetky darčeky pre mojich drahých zostali v ňom... Takže 23. decembra som sa vybrala (opäť) na letisko, tentokrát už, vďakabohu, nie zbytočne. Batožina sa našla a ja som mala konečne srdce na mieste. A okrem neho aj plavky, vďaka ktorým som sa mohla ísť konečne kúpať do hotelového bazénu. Naozaj zvláštny pocit plávať a nechať sa hladiť horúcim slnkom svietiacim pomedzi palmy, a pritom myslieť na priateľov, ktorí si na Slovensku užívajú „príjemných“ - 20 °C...

Netradičné bolo všetko, vrátane štedrovečernej večere, ktorú sme vďaka časovému posunu absolvovali o šesť hodín neskôr ako obyčajne. Namiesto mliekovej polievky, lososa a iných typicky Vianočných chodov sme na tanieroch mali sushi, langusty a iné dobroty, prevažne plody mora. Nič nebolo také, ako predtým. Latinská Amerika je skrátka iný svet, v ktorom má život vlastné pravidlá. Jedlo, zvyky a tradície, prostredie, ľudia, dokonca aj vzduch je úplne odlišný od toho Európskeho! Hovorila som si: „Toto je tá najkrajšia dovolenka, ale žiť by som tu nechcela...“ Avšak po návrate domov vysvitlo, že sa nemalo jednať len o krátkodobý pobyt počas sviatkov... Spiatočná cesta bola totiž, ako sa ukázalo, len otočka po veci. A na návrat do Krajiny kakaa by už stačila iba jednosmerná letenka... Postavila som sa na protest odhodlaná priviazať sa o posteľ, ak by som sa mala vrátiť späť. Nebyť toho, dnes žijem medzi Indiánmi a hovorím len po španielsky, nakoľko v Ekvádore sa nikto neunúva učiť sa angličtinu, nemčinu či francúžštinu... Načo? Turizmus nie je pre jeho obyvateľov doménou a ak hovoríte iným jazykom ako španielskym, automaticky vás považujú za Američana.

Je november, v televízií už nejaký ten mesiac bežia vianočné reklamy a obchodné reťazce už od septembra pomaly ale isto roznášajú letáčiky s veľkými červenými nápismi „Blížia sa Vianoce!“ Opäť sa začína predvianočné šialenstvo a mňa napadá, že je načase začať zháňať darčeky. Keby sa mi tak chcelo ako sa mi nechce...

Samozrejme, s Vianocami sa spája sneh, ľad, mráz... Ráno desaťminútové obliekanie, napriek ktorému je nám aj tak zima (občas mám chuť rovno sa celá zabaliť do alobalu, aj keď niekedy mám pocit, že ani to by v boji proti týmto „Sibírskym teplotám“ nepomohlo...), ďalších desať minút si treba rezervovať na zoškrabkávanie námrazy z okien auta, v ktorom následne mrzneme, kým ohrievanie nezačne skutočne pôsobiť na celý jeho interiér, nehovoriac o superpomalej jazde po zľadovatených cestách a tmu ako v rohu už o štvrtej poobede... Keď to takto spočítavam a zároveň vidím, ako rýchlo bežia dni do Vianoc, nedá mi to nepokukávať jedným očkom po nejakej tej jemne exotickej destinácii ďaleko od domova... ;-) Hlavne nech je tam teplota nad + 30°C! No tentokrát si so sebou beriem SIM-kartu s iným operátorom...